Opustila školstvo a je pekárkou: Dnes vstávam o piatej a som šťastná

Sekla so školstvom a stala sa pekárkou: Ak by som neodišla, prišla by som o rozum. Dnes vstávam o piatej a som šťastná

Najprv rozdávala koláče na susedských stretnutiach pod bytovkou a dnes 36-ročná Alžbeta Vlčková vypredá celú ponuku vo svojej pekárni ešte pred obedom.

Cesto si Alžbeta nachystala ešte včera popoludní. Fermentovalo celú noc, a tak ho už iba skontroluje. Do rúry vloží oškvarkové pagáče, v ktorých nie sú oškvarky. Potom spočíta šišky, pripraví si moravské koláče a nachystá biele kartónové škatule, v ktorých si zákazníci nosia pečivo domov.

O piatej ráno je v budove Tržnice s červenou strechou ticho a tma. Pre 36-ročnú Alžbetu Vlčkovú je to od apríla bežný začiatok pracovného času. V porovnaní s tým, ako žila pred pár rokmi, je to veľká zmena.

Každé ráno sa ponáhľala do školy a učila francúzske deti slovenčinu. Takmer však vyhorela. „Priznám sa, že som bola v stave, že by som radšej išla kopať kanály. Dala som výpoveď a išla na kurz cukrárky,“ hovorí o pol deviatej, keď pred jej fialovou pekárňou stojí rad ľudí a ona otvára.

Hodinu po otvorení má už všetky vegánske šišky vypredané a posledné pagáče si vezme mladý muž s čiernou šiltovkou. Alžbetin priateľ Dominik je kreatívnym riaditeľom v dizajnovej a komunikačnej agentúre, no raz týždenne chodí k svojej priateľke na „brigádu“. Kým on spravuje sociálne siete, Alžbeta vytvára recepty a pečie.

Alžbeta pochádza z Kysúc, z učiteľskej rodiny. „Doma sa bazírovalo na akademickom vzdelaní, preto mi ani nenapadlo študovať niečo iné s vidinou získania titulu a stáleho zamestnania,“ usmeje sa. Z bilingválneho francúzskeho gymnázia pokračovala v štúdiu francúzštiny a učiteľstva na vysokej škole. Dávno však vedela, že učiť nechce.

„Zistila som, že nemám dostatočne blízky vzťah k deťom, čo je pri učiteľstve pomerne zásadný problém. Keď sa nás učiteľka na konci piateho ročníka pýtala, kto plánuje ísť reálne učiť, hneď som povedala, že ja určite nie,“ hovorí a skladá pritom biele kartónové škatule.

Keďže ani po promóciách nevedela, čomu sa chce v živote venovať, odišla na ročný dobrovoľnícky pobyt do francúzskeho mesta Saint-Étienne. Keď sa vrátila na Slovensko, zamestnala sa v korporáte. „Odtiaľ som opäť odišla do školstva na dva roky. Učila som slovenčinu cudzincov. Absolútne som sa utvrdila v tom, že musím odísť, ak nechcem prísť o zdravý rozum a posledné zvyšky nervov,“ priznáva.

Hovorí, že práve v tejto práci a na tomto mieste sa našla. Nemá síce pekáreň v centre mesta s veľkými francúzskymi oknami, o ktorých vždy snívala, no robí konečne to, čo ju vždy bavilo. „Ako malá som rodičom najradšej v nedeľu pripravovala veľké raňajky v štýle švédskych stolov. Varenie pre druhých je vo mne silno zakorenené,“ dodáva.