Bezpečnostný analytik: Prvá rada pri útoku je útek. Štát nechráni školy

Bezpečnostný analytik: Prvá rada pri útoku je útek

Na základnej škole v Staškove na Kysuciach útočil 13-ročný žiak, ktorý zabil jednu učiteľku a ťažko zranil svoju spolužiačku. Druhá učiteľka je v nemocnici v stabilizovanom stave. Motív útočníka zatiaľ nie je známy.

Štát po poslednom útoku na gymnáziu v Spišskej Starej Vsi, pri ktorom zomrela študentka gymnázia a zástupkyňa riaditeľky, sľuboval zmeny. Tie však neprišli. Bezpečnostný analytik a odborník na bezpečnosť škôl Martin Královič z konzultačnej agentúry SafetyCrew hovorí, že je dôležité, aby téma bezpečnosti škôl nebola otázkou len krátko po útoku.

Malo by sa na nej pracovať systematicky. Podľa Královiča nám v systéme nechýbajú kamery, ktoré Matúš Šutaj Eštok navrhoval ešte po útoku v Spišskej Starej Vsi, no dodnes sú len na niekoľkých školách.

„Chýbajú nám oveľa dôležitejšie veci. Kamery sú možno vizuálne pekné, som si však takmer istý, že aj keby ich škola v Staškove mala, k útoku by aj tak prišlo,“ hovorí.

Podľa Královiča je bezpečnostná situácia na Slovensku v porovnaní s ostatnými krajinami Európskej únie nadpriemerne dobrá. Ukazujú to štatistiky, hodnotenia aj porovnania kriminality. Školy však navštevovali ako súkromná firma, ktorú si zriaďovatelia a samotné školy volali s tým, že už nechceli čakať na štát.

Najlepším príkladom na porovnanie je podľa neho Česká republika, ktorá už viac ako desať rokov aktívne rieši ochranu mäkkých cieľov, ako sú školy či nemocnice. Na Slovensku sa to stalo témou len pred niekoľkými rokmi, najvýraznejšie po tragédii v Spišskej Starej Vsi.

„Na Slovensku sa pravidelne opakuje rovnaký vzorec. Téma bezpečnosti na školách bude u ministra vnútra a školstva rezonovať týždeň či dva. Potom sa však opäť prejde do štandardného režimu. Naozaj neviem, čo sa ešte musí stať, aby sa tu začalo niečo robiť systémovo,“ tvrdí.

Kamery s umelou inteligenciou podľa Královiča školy nepotrebujú. „Som si takmer istý, že aj keby ich škola v Staškove mala, k útoku by aj tak prišlo. Kamery by mu nezabránili, útočníka by nezdetekovali ani by skôr neprivolali políciu,“ dodáva.

Myšlienka školských policajtov je podľa neho v princípe dobrá, ale prax ukazuje nedostatky. Prítomnosť polície má byť na školách prítomná konkrétnou osobou. „Keď voláte 158, už býva príliš neskoro.“

Zažil aj prípad, keď sa riaditeľ v krízovej situácii pokúšal dovolať svojmu školskému policajtovi, ten nedvíhal a zavolal späť až o tri dni s otázkou, čo bolo treba.

Školám by podľa Královiča pomohli dve základné kategórie vecí. Najdôležitejšou je prevencia a pripravenosť. Personál často nie je pripravený ani vzdelaný v tom, aké znaky radikalizácie či zmeny správania má u žiakov sledovať.

Druhou vecou je, že školy nemajú vytvorené a vzájomne dohodnuté postupy, ako ďalej pokračovať. Chýbajú intervenčné skupiny, ktoré by si vymieňali informácie.

Pri identifikácii potenciálne nebezpečného žiaka je podľa neho prvým signalizačným znakom zmena správania. Ak žiak náhle zmení správanie, vykazuje známky agresie voči pedagógom či spolužiakom, spozornel by. Najmä ak sa začne zaujímať o zbrane, násilie či videá s násilným obsahom.

„Neznamená to však, že je to automaticky potenciálny útočník. Je to niekto, kto si zaslúži väčšiu pozornosť a pomoc,“ hovorí.

V Spojených štátoch je bežné, že deti majú bezpečnostné cvičenia a tréningy. Podľa Královiča by sa niečo také malo zaviesť aj na Slovensku, musí to však byť vhodné a proporčné ich veku.

„V prvom rade má byť cieľovou skupinou vzdelávania pedagogický a nepedagogický zbor, keďže budú lídrami reakcie na danú situáciu. Musia vedieť základné postupy, no nikto ich na to neškolí,“ upozorňuje.

V prípade útoku na škole platí základné pravidlo „uteč, skry sa, bojuj“. Ak má človek možnosť utiecť, opustiť budovu a vyjsť von, bude to všeobecne oveľa bezpečnejšie. Až keď sa nedá utekať, nezostáva iná možnosť, než sa skryť a zabarikádovať. Fáza bojuj nastupuje až ako posledná.

Po medializovaných útokoch sa občas objavuje takzvaný copycat efekt alebo napodobňovanie. Podľa Královiča platí základná mediálna poučka: nevenovať príliš veľa priestoru útočníkovi a už vôbec nemedializovať jeho názory, presvedčenia či manifesty. Skôr treba venovať vhodný, úctivý a veľký priestor obetiam.

„Veľká časť celého problému spočíva v prevencii – v samotnom útočníkovi a v systéme bezpečnosti, ktorý zabezpečí, že potenciálny útočník sa nestane reálnym. Podľa mňa je to alfa a omega,“ uzatvára Královič.