Štátu chýba empatia k chorým. Deti so srdcovými chorobami sa často báli aj zasmiať
Štátu chýba empatia k chorým. Deti s chorobami srdca sa často báli aj zasmiať
Ak človek nie je empatický, nemôže sa venovať takej náročnej problematike, ako je zdravotníctvo, hovorí bývalá riaditeľka Nadácie Detského kardiocentra Mária Kadlečíková. K túžbe pomáhať ju priviedla aj smrť desaťročného syna jej priateľov.
Hoci nie je kardiologička, takmer tridsať rokov bola súčasťou nadácie, ktorá chráni srdcia tých najzraniteľnejších. Nadácia Detského kardiocentra vznikla pri špičkovom špecializovanom pracovisku – dnešnom Detskom kardiocentre v Národnom ústave srdcových a cievnych chorôb v Bratislave.
Bývalá dlhoročná riaditeľka nadácie Mária Kadlečíková hovorí o tom, aké je to bojovať o životy najmenších pacientov v momentoch, keď systém zlyháva a časť jeho ťarchy musia prevziať neziskové organizácie. Za tri dekády sa stretla s veľkým ľudským utrpením, no bola aj pri zrode nespočetných úspechov.
Ako vznikla Nadácia Detského kardiocentra
Detské kardiocentrum vzniklo v roku 1992. Profesor Jozef Mašura prišiel z pobytu v Británii, kde videl, ako fungujú nadácie pri nemocniciach. Rok po založení Detského kardiocentra preto vznikla nadácia.
Klinika oslovila zahraničné pracoviská – predovšetkým v Bostone a neskôr vo Philadelphii, s ktorou spolupracujú dodnes. Pravidelne konzultujú pacientov. Keď má kardiocentrum ťažký prípad, bez problémov priletí lekár z USA.
Práca s deťmi a rodičmi
Deti s chorým srdcom nemali úplne bežný život. Nechodili na ihriská a po uliciach ako ich rovesníci. Deti s kardiologickými diagnózami často brzdili rodičia aj lekári, lebo sa o ne báli. Nesmeli sa namáhať a mnohé z nich sa dokonca niekedy báli aj zasmiať.
Nadácia začala zháňať peniaze na väčší komfort pre rodičov, ktorí spávali na stoličkách pri postieľkach detí. Postupne zabezpečovali základné veci ako polohovacie postele, nábytok do ošetrovní, klimatizáciu či nové okná na oddelenie JIS.
Dnes sú mnohí rodičia na diagnózu pripravení už počas prenatálnych vyšetrení. Personál a lekári v Detskom kardiocentre boli vždy veľmi empatickí a komunikujú s rodičmi prakticky od prvej chvíle.
Podpora rodín a vzdelávanie
Nadácia začala pracovať so špeciálnymi pedagógmi, ktorí chodili priamo do rodín. Pracujú s deťmi špeciálnymi metódami, ktoré im pomáhajú v zlepšení psychomotorického vývoja. Rodinám to veľmi pomáha.
Deti sa už dnes vzdelávajú priamo v nemocnici. Niektoré deti po veľkých operáciách alebo transplantáciách nemohli bežne chodiť do kolektívu. Preto nadácia začala používať takzvaných Avatarov – roboty umiestnené v triede, cez ktoré sa dieťa dokáže zapojiť do vyučovacieho procesu.
Stav slovenského zdravotníctva
Po toľkých rokoch by mal byť štát v takej kondícii, aby pacienti dostávali všetko, čo si ich ochorenie vyžaduje. Štátu však chýba empatia k chorým a k ich blízkym. Ak niekto nie je empatický, nemôže sa venovať takej náročnej problematike, ako je zdravotníctvo.
Stav slovenského zdravotníctva ide dolu vodou. Tak, ako v minulosti suplovali zdravotníctvo neziskové organizácie, robia to aj teraz. Veľmi záleží na ľuďoch, ktorí v zdravotníctve pracujú. Základom je nastavenie „chcem a idem si za tým“.
Nový projekt Pošta na sny
Od začiatku apríla Mária Kadlečíková skončila v nadácii a rozbehla nový projekt: Pošta na sny. Cítila, že jej misia sa skončila, no pomoc druhým jej začala chýbať.
Prvým splneným snom bol pobyt malej Anetky v tábore medzi koníkmi. Pani Miriam sa túžila stretnúť so skupinou East 17. Babička Evka na invalidnom dôchodku vysnívala svojim trom vnúčatám výlet do ZOO Bojnice.
Práca s ťažko chorými deťmi a ich rodinami naučila Máriu Kadlečíkovú vnímať pokoru z iného uhla. Ukázala jej silu človeka a oddanosť lekárov a sestier. Ich sila, odvaha a viera sa stali aj jej silou a motiváciou.
