Kristína Tormová: Zaskočila by som si na hrob

Kristína Tormová: Zastepovala by SOM si na hrobe

Ísť na hroby je jednou z príležitostí, aby sa rodina stretla v diskomforte. Samotný výraz „ideme na hroby“ vo mne vždy asocioval príležitosť zastepovať si. Takú hladkú plochu v akurátnej veľkosti poskytuje práve hrob mojich prastarých rodičov, kde už pribudli aj starí rodičia.

Nikdy som si netrúfla zastepovať si tam, ale myslím si, že moji predkovia by to ocenili oveľa viac ako depresívne tváre nad hrobom tesne po konflikte o odchode z domu a nemožnosti zaparkovať v okolí cintorína. A tesne pred konfliktom o tom, ako zvyšok rodiny zase nepozametal hrob.

Medzitým hnev na ceny chryzantém a sklamanie z toho, že potom nepôjdeme všetci do cukrárne na koláčik, tak ako to bývalo zvykom, keď babička ešte žila. Keď som bola malá, bála som sa, že pod tým veľkým kameňom je rozožratá prababka. Alebo že keď ma pošlú pozametať hrob, prepadnem sa doňho a padnem na mŕtvoly.

Babičkine telesné pozostatky majú formu popola a jej duša si podľa mojich predstáv niekde v pokoji hovie. Dušičky sú krásnym obdobím pre všetkých manipulátorov a citových vydieračov v rodinách. Vety ako „babička by bola sklamaná“, či „ani mne nebudeš chodiť na hrob, keď umriem“, „nevážiš si predkov“, či moje obľúbené „raz ťa bude mrzieť, že ste nešli na hroby, keď tu už nebudem“.

Prečo si ľudia mýlia tradície a povinnosti s láskou? Prečo rodina, ktorá nefunguje a okrem genetickej informácie nemá dôvod stretávať sa, ide svojim predkom priamo pred ich hrob ukázať, akí sú dogabaní? S láskou k spomienkam na tých, ktorí tu už fyzicky nie sú, to nemá nič spoločné.

U nás sa po hroboch vždy jedlo gaštanové pyré so šľahačkou. Ja nemám rada gaštanové pyré. Ale bola to tradícia, tak som si vždy kúsok dala, aby tí okolo mňa neboli sklamaní. Doteraz mi je z neho trochu nevoľno.

Smrť je jednou z mojich obľúbených tém. Práve preto, že bola taká neobľúbená. Rozumiem, že starí rodičia sa počas týchto dní cítia ťažko. Je im smutno, možno si predstavujú, že teraz sú na rade oni. Chýba im ich mama a koláčik v cukrárni po cintoríne. Rozumiem im.

Ja napríklad potrebujem iný druh oslavy predkov. Možno aj dospelá dcéra príde na to, že nie je zodpovedná za to, ako sa cítia ostatní. A jeden rok to riskne, postaví sa za seba a svoje potreby a vynechá návštevu hrobov a rodinné konflikty a výčitky. A pôjde do cukrárne len tak. A uvedomí si, že babička by nebola sklamaná. Bola by na svoju vnučku pyšná, že sa za seba postavila.

Nechcem, aby mi strach zo smrti kazil život. A nechcem, aby sa spomínanie na mojich ľudí zmenilo na nepríjemnú povinnosť, z ktorej budem každý rok dogabaná.

Občas mi je smutno za ľuďmi, ktorí zomreli. Ale viac mi je šťastne, že som ich mala. A nemám pocit, že odišli. Nechodíme na hroby na Dušičky. Zájdeme tam hocikedy. Mám rada atmosféru cintorínov, keď tam nikto nie je. Ja mám tých ľudí v sebe. Stretávam sa s nimi cez miesta, vône, chute a príbehy.

Moja rodina vie, že keď zomriem, majú ma rozsypať. Na lúku. Ak by sa úplnou náhodou stalo, že budem pochovaná v hrobe, okamžite si zadovážte stepky a príďte si nado mnou zastepovať. Urobí mi to radosť. Nechcem byť povinnosťou a nechcem, aby boli myšlienky na mňa stresujúcou povinnosťou, keď tu raz nebudem.

Dnes zapálime veľa sviečok, lebo naši malí ľudia sa tiež radi hrajú s roztopeným voskom. A budeme sa len tak rozprávať o tých, o ktorých sa hovorí, že tu nie sú. Ale pritom tu sú.