Chceme skúseného automechanika, no vo vláde nám stačia amatéri. Prečo?

Chceme automechanika s praxou, no do vlády pustíme amatérov

Namiesto moderných škôl či dostavaných diaľnic máme tridsaťmetrové stožiare, vlajky na štátnych budovách a moralizovanie z politických kazateľníc. Spoločnosť stráca vieru, že politika dokáže niečo zmeniť, zároveň však stále plní funkciu morálneho divadla. V podcaste Bez obalu o tom hovoril sociológ Dominik Želinský.

Podľa Želinského kríza legitimity demokratických systémov nezasahuje len Slovensko, ale celú západnú politiku. Ľudia nadobúdajú dojem, že politika nereprezentuje záujmy voličov, ale oligarchov. Voliči Roberta Fica podľa neho volia preto, lebo ponuka je obmedzená a majú pocit, že opozícia nezastupuje ich záujmy alebo nedokázala svoje schopnosti pri vládnutí. Fico pre nich predstavuje nutné minimum schopného politika.

Sociológ upozorňuje, že politika sa čoraz viac stáva priestorom jednotlivcov a skupín naviazaných na charizmatického lídra. Takýto líder prepája fragmentovanú spoločnosť, ktorej chýba tmel v podobe kolektívnej ideológie. Ako príklad uvádza strany, ktoré nesú mená svojich zakladateľov. To, čo ich drží pohromade, už podľa neho nie je ideológia.

Za prejav tohto vývoja považuje aj podujatie boxerského klubu v priestoroch Slovenskej národnej galérie. Vníma ho ako súčasť širšieho fenoménu, pri ktorom sa bojové športy dostávajú do verejného priestoru a do oficiálnych inštitúcií. Ide o spektákl, ktorý v ekonomike pozornosti priťahuje publikum, zároveň však podľa neho prelamuje hranice inštitúcií.

V súvislosti s úrovňou politiky spomína pojem kakistokracia, teda vláda tých najhorších. Úpadok zručností v politike podľa neho vychádza z rozpadu straníckych štruktúr. Keď zanikne vnútorná disciplína a politika sa stane záležitosťou jednotlivcov, vytratí sa aj systém odovzdávania schopností a kompetencií.

Na otázku, prečo ľudia pri oprave auta vyžadujú odborníka, no v politike kompetenciu neočakávajú, odpovedá, že demokratická politika nie je len o expertnom výkone štátu, ale aj o reprezentácii. Ľudia si podľa neho volia politikov, u ktorých majú pocit, že budú zastupovať ich záujmy, identity a pocity zo sveta lepšie než ostatní.

Fica a jeho voličov vníma tak, že ho považujú za kompetentného a zároveň spájajúceho túto kompetenciu s ich kultúrnou identitou. Ide o známy paradox, keď ľudia uprednostnia známe riziko pred neznámou neistotou.