Fico preventívne pripravuje Slovákov na kapituláciu pred Ruskom

Fico preventívne pripravuje Slovákov na kapituláciu pred Ruskom

Robert Fico preventívne pripravuje Slovákov na kapituláciu pred Ruskom

Robert Fico rád hovorí o historickej pravde. V jeho podaní sa však dejiny menia podľa toho, či sa pozerá na Západ, alebo na Východ. Keď hovorí o Mníchove 1938, pripomína zradu „zmluvne zaviazaných demokratických mocností“. Mníchovská dohoda bola katastrofálnym zlyhaním politiky appeasementu. Lenže Fico túto dejinnú skúsenosť používa v debate o dnešnej spojeneckej solidarite v NATO. Tam už paralela nefunguje. Československo malo v roku 1938 zmluvu iba s Francúzskom. Dnešné Slovensko sedí v NATO za stolom ako plnoprávny člen.

Historik Jakub Drábik zaradil Ficovu argumentáciu do naratívu „Západ nás zradil, preto sa musíme orientovať na Východ“. Martin Posch ju označil za porovnanie postavené na hlavu. Fico pritom zabúda, že 1. septembra 1939 armáda Slovenského štátu spolu s Wehrmachtom prekročila hranice Poľska. Režim Jozefa Tisa sa stal Hitlerovým spojencom.

Ficova obľúbená veta, že „sloboda a mier prišli na Slovensko z východu“, je podobne selektívna. Červená armáda oslobodzovala Slovensko spolu s rumunskými a československými jednotkami. Za porážku nacizmu patrí padlým vojakom úcta. Vojenské oslobodenie a politická sloboda však nie sú to isté. Za Červenou armádou prichádzala tajná polícia NKVD. Ústav pamäti národa zdokumentoval vyše sedemtisíc ľudí odvlečených zo Slovenska do sovietskych pracovných táborov. Viac než 550 z nich tam zahynulo. Vo februári 1948 bol nastolený monopol komunistickej moci.

Fico rád pripomína zradu západného spojenca z roku 1938. O zrade východného spojenca z roku 1968 nehovorí. Československo a Sovietsky zväz mali zmluvu o nezávislosti a nezasahovaní. V auguste 1968 sovietske vedenie presadilo vojenskú inváziu. Do roku 1991 bolo Československo okupované sovietskymi vojskami. Ľuboš Blaha dnes presúva časť zodpovednosti na Ukrajincov. Brežnev bol Rus, Politbyro nemalo ukrajinskú väčšinu. Rozhodovalo vedenie centralizovaného Sovietskeho zväzu.

Do toho istého obrazu zapadá posun od uctievania Alexandra Dubčeka k vyzdvihovaniu Gustáva Husáka. V roku 2008 parlament prijal zákon, podľa ktorého sa Dubček mimoriadne zaslúžil o demokraciu a ľudské práva. V januári 2024 sa Robert Fico, Ľuboš Blaha a Andrej Danko poklonili pri Husákovom hrobe. Husák sa po sovietskej okupácii stal symbolom kolaborácie a normalizačného režimu. Pri 82. výročí SNP premiér z politických lídrov spomenul iba Husáka. Predstaviteľov demokratického odboja vynechal.

Prieskum Focusu z októbra 2025 ukázal, že 55 percent voličov Smeru si myslí, že keby komunistický režim v roku 1989 nepadol, ľuďom by sa dnes žilo lepšie. Medzi voličmi Hlasu to bolo 42 percent a SNS 40 percent. Nostalgia po minulom režime je merateľný politický jav.

Západ sa v tomto výklade spája so zradou a Mníchovom. Východ s oslobodením a historickou vďakou. Rok 1968 sa od dnešného Ruska odpája. Husák dostáva čoraz väčší priestor. Dubčekov odkaz ustupuje do stratena. Robert Fico ďalším politickým mýtom degradoval 17. november 1989 na „komunistický puč“.

Takýto obraz minulosti zapadá do nostalgie ľudí, ktorí si normalizáciu spájajú so svojou mladosťou a sociálnymi istotami. Ak sa Rusko prezentuje ako osloboditeľ, ľahšie sa relativizuje jeho dnešná imperialistická agresia proti Ukrajine. Západní spojenci sa dajú vykresľovať ako tí, ktorí nás už raz zradili. Poznatky vedeckej historiografie sa nahrádzajú mytológiou.

Jej politickým účelom je posilňovanie nostalgie po normalizačnom Československu, oslabovanie dôvery v západné spojenectvá v EÚ a NATO a vytváranie prostredia pre relativizovanie ruskej agresie proti Ukrajine. U nostalgikov sa buduje ilúzia, že Slovensko bude bezpečnejšie mimo NATO. Je to politicko-psychologická stratégia preventívnej prípravy na kapituláciu obyvateľstva pred Putinovou Ruskou federáciou. Prípravy na to, že sa Slovensko znovu stane súčasťou ruského sveta a spadne do ďalšej periódy neslobody.

Práve preto je spor o korektný výklad našich národných dejín taký dôležitý. Ak politik ľuďom polovicu minulosti ukáže a druhú časť schováva, podsúva im, komu a čomu majú dnes veriť.