Mikloško: Opozícia hazarduje so slobodou
Opozícia hazarduje so slobodou, varuje František Mikloško
„Ak sa teraz nedáme dokopy a nepovieme, že nejde o naše strany, ale o Slovensko, tak si nezaslúžime vôbec nič a nemáme ani nárok na slobodu. Potom nemáme čo nadávať na Fica a také strany nech radšej zaniknú.“ František Mikloško reaguje na nejednotnú opozíciu, ktorá sa pred oslavami Novembra nevedela dohodnúť na spoločnom postupe.
Po roku opäť 17. november a pripomienka „prameňov“, z ktorých žijeme. Ak to v Novembri ’89 bolo o precitnutí do slobody, čosi podobné potrebuje krajina aj dnes. Hoci demokratická, jej premiér spochybňuje demokratické piliere – najnovšie referendum o vstupe do Európskej únie. Krajina sa topí v dlhoch a pribúdajú podozrenia na rozkrádanie verejných peňazí, mocní rozdávajú škandalózne odmeny a paragrafy sa účelovo šijú pre „našich ľudí“. Aj preto až tretina mladých krajinu opúšťa.
Mikloško prirovnáva November ’89 k židovskému putovaniu púšťou. „Systém, ktorý tu mal vládnuť donekonečna, padol z jedného dňa na druhý ako domček z karát. Ak si to nebudeme pripomínať a nebudeme o tom hovoriť, naša sloboda sa zachveje, pretože si ju nebudeme vážiť,“ hovorí.
Za rozhodujúcu považuje hŕstku tých, ktorí šli do prvej línie. „Je to biblický príbeh desiatich spravodlivých: ak sa v meste nájde desať spravodlivých, Hospodin ho nezničí. Títo ľudia niesli kontinuitu ideálov a vo chvíli vyčerpania režimu zohrali kľúčovú rolu.“
Revolúciu ho podľa vlastných slov zastihla v čase, keď sa jeho čas v tajnej cirkvi napĺňal. Pri zrode Verejnosti proti násiliu spočiatku nebol. „Ján Budaj ma stretol pred Kostolom Najsvätejšej Trojice a povedal mi, že by som mal v hnutí zastupovať kresťanov a tajnú cirkev. Zrazu som bez váhania povedal: Idem.“
V roku 1990 ho Budaj vzal do Slovenskej národnej rady v rámci kooptácií. Neskôr sa stal predsedom parlamentu a spolu s Jánom Čarnogurským viedol zápas s mečiarizmom. „Práve pevnosť disentu bola v zápase s mečiarizmom až do roku 1998 rozhodujúca – nezaváhali sme a od prvej chvíle sme vedeli jasne povedať nie.“
O revolučných dňoch hovorí, že rozhodujúce bolo vytvorenie politickej sily – Občianskeho fóra v Česku a Verejnosti proti násiliu na Slovensku. Slováci podľa neho zohrali zásadnú úlohu: „Udalosti sa síce začali v Prahe, no bol to Ľubomír Feldek, kto na tribúne v Bratislave vyhlásil, že kým bude v ústave zakotvená vedúca úloha KSČ, nepohneme sa z miesta.“ Českých partnerov vtedy chladil Václav Klaus slovami, že príkazom dňa je zvoľniť tempo. „A vtedy zohralo rolu Slovensko. 27. novembra som zapol rádio a počúvam, že ÚV KSS vydal vyhlásenie požadujúce zrušenie vedúcej úlohy strany v ústave.“
K súčasnosti Mikloško hovorí, že v geopolitickom zápase nesú plnú zodpovednosť Robert Fico a Smer. Hlasovanie ich štyroch europoslancov proti rezolúcii za návrat unesených ukrajinských detí označil za morálne dno. Premiérovo spochybňovanie referenda o vstupe do EÚ považuje za absurdné.
Za smutné označuje aj to, že opozícia sa pred tohtoročným 17. novembrom nevedela dohodnúť na spoločnom postupe. „Osobne som presvedčený, že tohtoročný 17. november bude akýmsi vrcholom nejednoty. Verím však, že od 1. januára 2027 pôjde všetko bokom, pretože sa začne volebný rok.“
Ďalšiu revolúciu nepovažuje za potrebnú, keďže sú tu stále slobodné voľby. „O našej budúcnosti môžeme sami rozhodnúť vo voľbách v roku 2027. Nie je tu totalita, nie je tu armáda ani polícia, ktorú by režim nasadzoval proti ľuďom. Ide o revolúciu ducha.“
Varuje pred frustráciou, z ktorej podľa neho v dejinách vzišli boľševická revolúcia aj Hitler. „Teraz je naša chvíľa: buď svoju historickú úlohu naplníme a krajinu zachránime, alebo sa stiahneme, no v tom prípade budeme z tohto sveta odchádzať s hanbou.“


