Komik reaguje na kritiku vulgarizmov: Sme zrkadlom doby, šašovia ukazujú, že kráľ je nahý

Komik reaguje na kritiku vulgarizmov: Sme zrkadlom doby, šašovia ukazujú, že kráľ je nahý

Komik Gabriel Žifčák: Sme len zrkadlo doby. Šašovia, ktorí poukazujú na to, že kráľ je nahý

Stand-up komik Gabriel Žifčák vydal tretiu knihu Vo štvorici bez diaľnici, ktorú napísal spoločne s komikom a bývalým novinárom Samom Trnkom. Kniha zachytáva cestu štyroch chlapov v tridsaťročnom Favorite bez klimatizácie cez Balkán.

Pôvodne mal ísť Žifčák na motorke do Poľska so slečnou, ktorá by mu hriala kríže. Plány sa však zmenili, keď sa k nemu pridali kamaráti. Namiesto motorky a Poľska skončil v starom Favorite s tromi chlapmi na ceste do Srbska.

„Keď má človek nejaké plány, mal by držať jazyk za zubami a nikomu o nich nehovoriť. V momente, ako ich prezradíte, sa všetko zmení,“ povedal Žifčák.

Na ceste za dva týždne a približne 2 300 kilometrov sa pokazili len dve veci – ventilátor slúžiaci ako klimatizácia a jedna z dvoch vzpier držiacich otvorený kufor. Podľa Žifčáka sa Favorit vďaka Danovej príprave stal najspoľahlivejším členom výpravy.

V čase cesty prebiehali v Srbsku študentské protesty a vládlo politické napätie. Výprava zažila protest priamo v Kovačici, kde sa stretli s potomkami slovenských vysťahovalcov. Tí protestovali preto, lebo im prestrihali káblové vedenie, cez ktoré chytali slovenské programy. Výprava sa pridala k pochodu a blokovala dopravu.

Ďalší silný moment sa odohral v Novom Sade, kde prebehlo šestnásť minút ticha za šestnásť obetí, ktoré zahynuli pri páde prístrešku železničnej stanice. Ľudia sa postavili na priechody pre chodcov, zablokovali dopravu a nastalo absolútne ticho.

Posledné dva dni mali stráviť v Belehrade, no pre správy o barikádach z horiacich kontajnerov a silnejúcich protestoch sa vrátili na Slovensko inou trasou. „Nebolo bezpečné tam ísť a cestu cez Belehrad nám neodporučili,“ uviedol komik.

Kritika za vulgarizmy

Žifčák čelil kritike za vulgárny jazyk vo svojich knihách. Po vydaní knihy o Zanzibare mu prišiel e-mail od čitateľa, ktorý mu písal, aby si prečítal niečo od Borisa Filana a poučil sa, ako sa to robí.

„Odpísal som mu jedinou vetou: Ak v živote začnem písať ako Boris Filan, prosím, zastreľte ma. Pán sa už neozval a mal som pokoj,“ povedal.

Podľa Žifčáka sú komici len zrkadlom doby. „Ľudia nám občas vyčítajú vulgarizmy a neokrôchaný jazyk, no my nie sme nič iné ako zrkadlo doby. Pozrite sa, ako sa medzi sebou rozprávajú vysokí politici, alebo si otvorte komentáre pod príspevkami na Facebooku. Nech si ľudia najprv upracú vo vlastných prejavoch. My sme len šašovia, ktorí poukazujú na to, že kráľ je nahý.“

Žifčák dodal, že robí veľmi inteligentný humor. „To, že niekde použijem vulgarizmus, neznamená, že vtip nie je inteligentný. Ak niekto vníma len nadávky a nerozumie podstate, na ktorej sa ľudia smejú, nie je to moja chyba.“

Spolupráca so Samom Trnkom

Písanie knihy so Samom Trnkom označil Žifčák za vyčerávajúce. „Ľahké to nebolo a určite to už nebudeme opakovať. Spoločné písanie je dvakrát náročnejšie a dvakrát dlhšie.“

Pri práci fungovali tak, že Samove texty čítal nahlas Žifčák a naopak. „Keď človek počuje vlastný text čítaný nahlas, okamžite zistí, čo nefunguje.“

So Samom Trnkom zdieľal počas trinásťdňovej cesty manželské postele v hotelových izbách. „Spávali sme na najmenších dvojlôžkach so šírkou 140 centimetrov. Určite nás to zblížilo.“

Samo Trnka po dovolenke poznamenal, že Žifčáka teraz pozná o niečo lepšie a má ho o trochu menej rád, čo je podľa Žifčáka úplne v poriadku.

Vydanie knihy

Kniha Vo štvorici bez diaľnici je dostupná v predpredaji prostredníctvom kampane na Donio.sk. Žifčák a Trnka si knihu vydávajú sami bez vydavateľa. „Ak chce niekto autorov naozaj podporiť, Donio je najlepšia cesta, pretože v bežných kníhkupectvách si distribútori a predajcovia berú obrovské percentá.“

Súčasťou projektu je aj dokument s názvom Okľukou do Vojvodiny, ktorý plánujú premietať na cestovateľskom kine v približne desiatich mestách na Slovensku v januári, februári a marci.

Písanie kníh sa podľa Žifčáka na Slovensku neoplatí, kým človek nepredá aspoň 20-tisíc kusov. „V pomere ceny a výkonu je to asi najhoršia práca, akú som kedy robil.“