Sloboda verzus privatizácia. Rozhodli pri povembrovej transformácii peniaze?
Idey slobody verzus privatizácia: Zvíťazili pri ponovembrovej transformácii peniaze?
Šoková terapia, znehodnotené úspory, vytunelované banky a nástup oligarchie. Mafia v uliciach a bezmocná polícia. Éra po Novembri 89 zostáva nespracovanou traumou. Historik Matej Ivančík tvrdí, že katarzia nás ešte len čaká a raz sa nás deti budú pýtať, čo sme robili v divokých 90. rokoch.
Podľa historika po 40 rokoch totality čelila spoločnosť popri autentickom nadšení z nadobudnutej slobody aj obrovskému ekonomickému a sociálnemu šoku. Cenová liberalizácia vyhnala ceny nahor o 60 percent, devalvácia meny radikálne znehodnotila úspory a prišli prvé skúsenosti s nezamestnanosťou. Na druhej strane vzniklo veľa nových strán, prišli prvé slobodné voľby aj skutočne slobodné médiá.
Ivančík zdôrazňuje, že pocit nadšenia zo zmeny bol autentický a všadeprítomný. Občianske fórum v Česku a Verejnosť proti násiliu na Slovensku vznikali na miestnych úrovniach, často zdola. Ľudia na niektorých miestach zakladali OF skôr ako VPN, teda ešte predtým, než sa spamätala hlavná politická reprezentácia revolúcie.
V čase pádu režimu mala Komunistická strana Československa vrátane slovenskej časti zhruba 1,7 milióna členov, KSS mala približne 400- až 430-tisíc členov. Pri vyrovnávaní sa s kádrami stáli proti sebe dve sily – hardlineri, ktorí chceli lustrácie potiahnuť na najvyššiu zákonnú úroveň, a ľudia okolo intelektuálneho centra VPN, ktorí za prioritu považovali pokojnú tranzíciu.
Historik sa prikláňa k tomu, že november 89 bola demokratická revolúcia. Pripomína, že Petr Pithart to vnímal cez prizmu pokojného odovzdania moci. Ľudia na novembrových tribúnach chceli lepšiu životnú úroveň, právny štát, spravodlivosť, slobodné médiá a slobodnú cirkev.
V rámci ekonomických predstáv o transformácii sa presadila koncepcia Václava Klausa, ktorá mala relatívne najjasnejšiu víziu. Kupónová privatizácia bola jej predstaviteľmi vrátane Ivana Mikloša vnímaná ako demokratický nástroj na pritiahnutie väčšiny ľudí ku kapitálu. Nevyhnutné negatívne dopady podľa Ivančíka existovali, no štát nevyužil všetky prostriedky na to, aby situáciu moderoval v prospech obyvateľov.
Časť frustrácie sa pretransformovala do podpory Vladimíra Mečiara, ktorý využil situáciu a reagoval na inú predstavu o ekonomickej transformácii, než prichádzala z Prahy. Otvorila sa aj nacionalistická skrinka – federácia bola nefunkčným celkom, prišla pomlčková vojna a reakciou bol nárast nacionalistickej SNS.
K hromadeniu problémov sa pridali nové fenomény – tvrdé drogy a organizovaný zločin vyusťujúci do éry Mikuláša Černáka. Polícia bola bezmocná, na uliciach vybuchovali autá a umierali ľudia. Ivančík preto nahradzuje mantru o nevysporiadaní sa s komunizmom tvrdením, že sme sa nevysporiadali s 90. rokmi.
Napriek tomu považuje slovenský príbeh za úspešný. Napriek nefungujúcim systémom a ekonomickým vyhliadkam sme sa podľa neho adaptovali na liberálnu demokraciu a kapitalistickú ekonomiku a ľudia chápu inštitúcie a chodia voliť. Dnešná polarizácia je však dôsledkom 90. rokov a neexistuje tu budovaná lojalita voči štátnym inštitúciám, pretože sa nestihla vybudovať.


