Únava z vojny? Ukrajinci ju nedokážu len tak vypnúť, tvrdí humanitárny pracovník
Únava z vojny? Ukrajinci ju „vypnúť“ nemôžu, tvrdí humanitárny pracovník Frič
Slovenská spoločnosť pociťuje únavu z nekončiaceho sa konfliktu, no na Ukrajine ľudia dennodenne čelia ostreľovaniu a ničivým útokom. Humanitárny pracovník a bývalý fotoreportér Anton „Tony“ Frič prináša svedectvo z frontových oblastí a hovorí o cene, ktorú platíme za celospoločenskú ľahostajnosť.
„Slováci sú vraj z vojny unavení, ale nemáme byť z čoho unavení, keďže tu sa nebojuje. Jediní, kto má právo byť z vojny unavený, sú práve Ukrajinci,“ hovorí Frič.
Od masívnej vlny solidarity až po tichú apatiu
Od masívnej vlny solidarity na hraniciach až po prázdne zbierkové účty a tichú apatiu. Slovenská spoločnosť, vyčerpaná zdražovaním a nekončiacim konfliktom, hlási hlbokú únavu z vojny. Lenže kým doma vypíname správy, v ostreľovanom Charkove či Chersone sa na realitu všedných dní nikto opýtať nechodí.
Na ukrajinskej hranici bol Frič už v prvých hodinách Putinovej agresie a na spálenú zem v Buči k deťom, ktoré sa v krytoch začali báť denného svetla, sa vracia dodnes. Neprispôsobil sa celospoločenskému nezáujmu a namiesto rečí naskakuje do auta a doručuje generátory, potraviny a lieky priamo do frontového pekla.
Od Iraku po Ukrajinu: Ako sa buduje odolnosť voči traume
Frič pôsobil hlavne v Iraku a v Sýrii. Prvýkrát tam išiel ako fotograf pre nemeckú katolícku organizáciu ACN (Kirche in Not). Potom sa tam vrátil ešte asi desaťkrát, už ako humanitárny pracovník spojený s pomocou ľuďom.
„Tam som si prešiel prvou fázou – keď vidíš mŕtve telá a násilie, veľmi ťažko sa to spracúva. Keď som potom išiel na Ukrajinu, bol som už odolnejší a zvládalo sa mi to lepšie,“ opisuje.
Cesta k odolnosti, ktorá človeku dovolí pracovať a pomáhať, však býva náročná. Frič ju prirovnáva k posttraumatickému stresovému syndrómu (PTSD). „Mnohí fotografovia či humanitárni pracovníci, ktorí začínajú chodiť do takýchto oblastí, trpia touto formou psychickej traumy,“ hovorí.
Keď sa po mesiaci vrátil domov k malým deťom, jeho manželka riešila nakupovanie plienok, varenie či prácu okolo domu. „Mne to v porovnaní s tým, čo som zažil tam, pripadalo úplne bezvýznamné a nezmyselné. Vznikali z toho aj konflikty.“
To isté dnes podľa neho prežívajú chlapi, ktorí prídu z frontu na „opušťák“. „V zákopoch prežili roky a videli, ako im zabíjajú spolubojovníkov. Keď sa vrátia domov, často to nedokážu zvládnuť, lebo si zvykli na úplne iné prostredie.“
Čo ho dokázalo vrátiť späť do bežného života k rodine v Poprade? „Pocit povinnosti. Tým, že máme deti a manželka ma potrebovala, ma to prinútilo fungovať lepšie – aj keď to určite nebolo dokonalé a náš vzťah to ovplyvnilo. Ukotvenie vo vzťahoch je však kľúčové.“
„Únava z vojny na Slovensku? Ukrajinci si správy vypnúť nemôžu“
Od februára 2022 prešlo už takmer päť rokov. Masová solidarita opadla a prieskumy ukazujú, že v spoločnosti zhasína záujem. Frič to vníma s trochou úsmevu. „Nemáme byť z čoho unavení, lebo tu sa nebojuje. Žijeme v jej tieni, ale tí, čo majú právo byť unavení, sú Ukrajinci.“
Ľudia na Slovensku sú však unavení už z neustálych správ a nechcú o vojne ani počuť. Aj preto je dnes jeho práca iná. „Pomaly každá druhá moja cesta nesmeruje len s humanitárnou pomocou, ale beriem so sebou novinárov. Robíme príbehy obyčajných ľudí poznačených vojnou, aby sme verejnosti priblížili realitu a ukázali, prečo majú Ukrajinci právo povedať, že sú unavení.“
Novinárom sprostredkováva napríklad podzemnú školu v Charkove. „Je to úplne nová škola vybudovaná hlboko v zemi na úrovni protiatómového krytu. V samotnom Charkove je takýchto nových podzemných škôl už asi desať. V tejto konkrétnej sa učí tisíc detí v dvoch zmenách.“
Hoci sú v kryte v bezpečí, stáva sa, že raz za dva mesiace raketa alebo dron zabije dieťa na ceste do školy alebo doma. „Ročne takto prídu o päť až šesť žiakov. To je realita, v ktorej tie deti žijú.“
V Kyjeve bývali u rodiny, ktorá spáva na chodbe medzi dvoma nosnými stenami, pretože útoky už neprebiehajú len v noci, ale nepretržite 24/7. Stretli aj majora americkej armády vo výslužbe, ktorý má päť detí, no prišiel pomáhať ukrajinskej logistike. „Keď som sa ho opýtal na motiváciu, na rovinu povedal: ‚I came here to kill Russians.‘ Hnala ho číra frustrácia z agresie.“
Život pod dronmi a boj s ľahostajnosťou
Až 80 percent Fričových aktivít sa odohráva na Slovensku – prevádzkujú sociálny šatník, komunitné centrum a stavajú centrum pre deti s psychickými problémami. „No situáciu ľudí na Ukrajine vnímam ako najhoršiu zo všetkých, aké som zažil. Pomoc tam je najpotrebnejšia.“
Ako príklad uvádza matku v Charkove so 6-mesačným dieťaťom. „Jej materská je v prepočte 50 eur mesačne. Plienky a potraviny tam pritom stoja rovnako alebo viac ako u nás. Tí ľudia museli opustiť domovy, mnohí prišli o manželov a na všetko sú sami.“
