Večer u nás jedli, ráno som pre nich bola „nacistka“. Rusom to neodpustím
Život v Charkove a vojna, ktorá zmenila všetko
Iryna Voronkina, ktorá opustila svoj domov v Charkove, rozpráva príbeh, ktorý sa stal symbolom mnohých osudov ukrajinských rodín postihnutých vojnou. „Snívala som o normálnom živote so svojou dcérou, o tanci a školských súťažiach. Zrazu prišla vojna, a všetko sa zmenilo,“ hovorí s ťažkým srdcom.
Prvotné varovania a chaos
Hoci už pred vojnou existovali náznaky, že sa situácia mení, Iryna ich brala na ľahkú váhu. „Nikto z nás si nemyslel, že sa to skutočne stane. Žili sme normálny, produktívny život, ale oznamy o presunoch ruských vojsk sme ignorovali,“ priznáva. Prvý raz si uvedomila, že vojna je na dosah, keď z jej okna videla červenú oblohu — plnú plameňov, ktoré označovali bombardovanie mesta.
Osobné a emocionálne odtrhnutie
Svoje prežité hrôzy neustále konfrontuje s pocitom straty. „Na druhý deň po bombardovaní som sa dozvedela, že večer predtým, keď sme jedli v našej reštaurácii, som sa ráno stala ‚nacistkou‘ v očiach tých, ktorí predtým s nami sedeli za jedným stolom. Človek si kladie otázku: Ako je to možné?“ hovorí. Strach o dcéru ju donútil k rozhodnutiu opustiť rodnú krajinu a začať odznova v Bratislave.
Nové začiatky na Slovensku
Príchod na Slovensko bol ťažký. Bez znalosti jazyka sa Iryna ocitla v nejakej prázdnote. Žila na internáte a aj s obmedzenými prostriedkami sa snažila zabezpečiť základné potreby pre seba a dcéru. „Pamätám si ten šok, keď som prvýkrát vstúpila do obchodu a nevedela, ako si nakúpiť, to bolo frustrujúce; všetko, čo som potrebovala, bolo nielen pred mojím zrakom, ale nevedela som to dostať do svojho košíka,“ hovorí.
Podpora a nová identita
Napokon našla podporu medzi slovenskými študentmi a kolegami na univerzite, ktorí jej pomáhali s učením slovenčiny a adaptáciou. „Dostala som sa z krízového skoku do situácie, kedy som mohla posúvať svoje vedomosti a pracovať v oblasti, ktorú mám rada. Našla som tu komunitu, ktorá mi pomohla postaviť sa na nohy,“ dodáva. Iryna vo svojej novej úlohe ako učiteľka zdieľa svoje poznatky z mikrobiológie a motivuje študentov k ťažkej práci.
Hoci sa pokúša zaplniť medzeru, zanecháva ju trauma vojny
Aj po všetkých týchto zmenách Iryna zostáva transparentná vo svojich pocitoch. Dnes, hoci má novú krajinu a prispôsobený život, jej srdce ostáva s rodinou v Charkove. „Opustila som dom, kde som vyrastala. Príliš dobre viem, čo to znamená žiť v strachu. Neodpustím ani na sekundu. Niekedy si musím pripomínať, aké dôležité je byť v pokoji. To je emocionálna daň, ktorú platím za svoj nový začiatok,“ hovorí Iryna s nádejou v hlase.
Bez odpustenia – pamäť na útoky
Iryna si uvedomuje, aké dôležité je uchovávať pamäť o vojne. Nezabúda na všetkých, ktorí sa dostali do podobných situácií, a snaží sa vzdelávať seba aj ostatných o tom, čo sa na Ukrajine deje. „Mojou úlohou je nielen prežiť, ale aj šíriť slovo o vojne, o tom, čo znamená žiť pod neustálym stresom a hrozbou násilia. Nikdy neodpustím a nikdy nezabudnem,“ uzatvára rozhovor so zlomeným srdcom, ale s duševnou silou pre ďalší boj o lepšiu budúcnosť.
