Verím, že Slovensko môže byť láskavá krajina
Občiansky aktivista Roman Samotný: Slovensko môže byť láskavou krajinou
Pred štyrmi rokmi útočník pred bratislavským barom Tepláreň zavraždil Juraja Vankuliča a Matúša Horvátha. Miesto, ktoré bolo pre mnohých LGBTI+ ľudí symbolom bezpečia, slobody a prijatia, sa odvtedy spája aj s jednou z mimoriadne tragických udalostí novodobého Slovenska. V čase, keď si pripomíname štvrté výročie teroristického útoku a zároveň 20 rokov od vzniku Iniciatívy Inakosť, hovorí občiansky aktivista a zakladateľ Teplárne Roman Samotný, že dnes verí, že Slovensko môže byť láskavou krajinou.
Nádej aj radikalizácia
Podľa Samotného sa procesy menia paralelne. V určitých ohľadoch sa situácia zhoršuje a časť spoločnosti sa čoraz viac radikalizuje, zároveň však existujú prostredia a komunity, kde vidí pozitívnu zmenu a nádej. „Vidím potenciál, že Slovensko môže byť láskavou krajinou, a v praxi to aj zažívame,“ uviedol.
Ako zlomový bod vníma referendum za rodinu. Do tej doby podľa neho existoval postupný posun k lepšiemu, po ňom nastala stagnácia a prepad. Jazyk, ktorý sa objavil v antikampani zameranej proti LGBTI+ ľuďom, prenikol hlbšie do spoločnosti a začal spôsobovať vážne problémy. Práve vtedy sa z témy stala politická otázka. Niektorí politici podľa Samotného zistili, že sa na nej dá vytĺcť lacný politický kapitál, a začali odpútavať pozornosť od vlastných zlyhaní tým, že spoločnosti podhodili vykonštruovaného nepriateľa.
Prijatie mi dodalo odvahu
Samotný spomína, že keď mal šestnásť rokov a prechádzal coming outom, bol vystrašený a cítil sa nesmierne osamelo. V médiách sa vtedy o LGBTI+ ľuďoch takmer nehovorilo, a ak vôbec, boli zobrazovaní buď ako karikatúra, alebo ako tragická postava. „V puberte som tak nadobudol pocit, že ako gej mám pred sebou len dve možné životné trajektórie: buď budem na smiech, alebo môj život bude tragédiou. Dnes je ten obraz oveľa realistickejší a pestrejší,“ povedal.
Zásadnú skúsenosť podľa vlastných slov zažil, keď ako chlapec z malej dediny na západnom Slovensku spravil prvý coming out pred svojou kamarátkou. Jej reakcia bola úplne v pohode, neodsúdila ho ani sa nepohoršovala. Obaja pochádzali z evanjelických rodín a chodili spolu na kresťanské koncerty či modlitby chvál, napriek tomu u nej našiel skutočné prijatie. Dodalo mu to odvahy, a tak raz večer v kuchyni pred mamou a babičkou vyhŕkol, že je gej. Hoci zostali zaskočené a riešili, čo povedia susedia, nezažil žiadne odsúdenie. Táto podpora mu podľa neho dodala obrovskú silu a istotu, že kľúčoví ľudia v jeho živote stoja pri ňom.
Rovnaký vzorec útokov
Samotný vyrastal v evanjelickej rodine, k viere ho viedla predovšetkým stará mama. Neskôr však z cirkevného prostredia odišiel, pretože mu nedávalo odpovede a nereagovalo na realitu. Považuje za obrovské zlyhanie nielen katolíckej, ale aj evanjelickej cirkvi, že nedokážu reagovať na dnešnú realitu a vyvíjať sa spolu so spoločnosťou. Namiesto vytvárania bezpečného priestoru, kde mladí a rôznorodí ľudia nájdu prijatie a pokoj, volia podľa neho jazyk vylúčenia.
Zdôraznil však, že ani cirkevné spoločenstvá nie sú jednoliaty blok a čoraz častejšie zaznievajú aj hlasy katolíckych kňazov, ktorí hovoria, že takto nemá vyzerať cirkev v 21. storočí.
Verím, že raz dokážem spomínať na to pekné
Po útoku bol bar Tepláreň zatvorený. Samotný priznáva, že sám má dodnes problém spomínať na to, čo v Teplárni prežil pred útokom, bez toho, aby ho prevalcoval smútok. Spomienky má stále zastreté útokom a udalosťami, ktoré nasledovali. Verí však, že to chce čas a postupne sa mu v spomienkach opäť naplno vynoria pekné večery, humor a výborné zážitky. Teší ho, že Tepláreň pokračuje ďalej vo forme kabaretných párty a diskusií Tepláreň naživo. V rámci Iniciatívy Inakosť sa podarilo otvoriť komunitné centrum IN, ktoré vzniklo aj ako reakcia na zatvorenie Teplárne. Centru venuje veľa energie spolu s celým tímom, ktorý zahŕňa psychologičku, právničku a dvoch sociálnych pracovníkov.
Je svet dobré miesto?
Na otázku, či dokáže ešte dnes považovať svet za dobré miesto, Samotný odpovedá, že áno, hoci to bol dlhý proces. Po útoku zblízka videl, akej neľudskosti sú niektorí schopní, no prevážilo poznanie, že videl ľudí aj v ich najväčšej kráse, empatii a láske. Zdrvujúca väčšina ľudí podľa neho reagovala súcitne, podporne a s obrovskou solidaritou. Dôležité bolo nenechať sa pohltiť tieňom a zlobou. Bola to vedomá cesta, ktorá zahŕňala psychoterapiu, stíšenie a hľadanie vnútorného pokoja.
Samotný si pre kvír ľudí na Slovensku v horizonte desiatich až dvadsiatich rokov želá manželstvá pre všetkých, čo má aj obrovský symbolický význam, dostupnú a dôstojnú tranzíciu pre transrodových ľudí a predovšetkým, aby boli prirodzenou a plnohodnotnou súčasťou spoločnosti. „Aby naše životy neboli vnímané ako tragédia, terč posmechu a ani ako senzácia či pikoška, pri ktorej sa stišuje hlas,“ uzavrel.
