„Vitajte v pekle.“ Ako ukrajinský vojak prežil ruské zajatie a bitie do bezvedomia
Ukrajinský vojak prežil v ruskom zajatí takmer tri roky, opisuje bitky aj psychický nátlak
Dvadsaťšesťročný Ivan Dibrova z Čerkaskej oblasti vstúpil v roku 2020 dobrovoľne do ukrajinskej armády. Slúžil ako prieskumník v 1. samostatnom prápore námornej pechoty. Ako 21-ročný padol 13. apríla 2022 do ruského zajatia, v ktorom strávil približne dva roky a deväť mesiacov až do 14. januára 2025.
Po vypuknutí invázie sa jeho jednotka z prvej línie v Doneckej oblasti postupne dostala do Mariupoľa, kde sa zapojila do obrany mesta. Dibrova opísal, ako nepriateľské lietadlá zhadzovali bomby na obytné budovy a ako v meste pribúdali mŕtvi civilisti aj vojaci. Jednotka mala nedostatok jedla, pitnej vody aj munície. Začiatkom marca stratila bežné spojenie a komunikovala cez terminály Starlink.
V noci z 10. na 11. apríla sa skupina pokúsila o prielom z mesta. Prvé dva pokusy nevyšli, pri treťom odchádzali v malých skupinách. Dibrovu a dvoch spolubojovníkov zajali 13. apríla na druhej línii nepriateľskej obrany.
Prvým miestom zajatia bola Olenivka. Pri príchode musel prebehnúť medzi dvoma radmi mužov, ktorí zajatcov bili obuškami, reťazami, opaskami a plastovými rúrami. V baraku neboli postele ani prikrývky, o vodu žiadali niekoľko hodín. Po piatich dňoch ho previezli do Suchodoľska v Luhanskej oblasti. Neskôr nasledoval transport, počas ktorého zajatcom hlavy zakrývali čiapkami a ruky zväzovali plastovými páskami.
Najdlhšie ho držali vo väznici číslo 2 v ruskom meste Viazma v Smolenskej oblasti. Pri príchode ho bili, kopali a napádali elektrickými paralyzérmi. Pri prijímaní musel v bolestivej polohe kľačať na betóne dvanásť až trinásť hodín. Počas bitia niekoľkokrát stratil vedomie, dozorca mu stúpal nohou na hlavu. Väzenská lekárka mu podľa jeho slov povedala: „Zranenia ešte len budú.“
Strava v zariadení bola podľa neho nedostatočná. Za zajatia schudol 40 kilogramov. Chlieb krájali na kúsky nerovnakej veľkosti, aby medzi zajatcami vyvolávali konflikty. V celách bola zima, okná zostávali otvorené, sprchovať sa mohli raz za dva týždne približne 30 sekúnd. Počas zajatia ochorel na tuberkulózu. V cele mu zomrel spolubojovník Oleksandr Harkuša, ktorý mal 54 rokov.
Dozorci podľa Dibrovu nútili zajatcov učiť sa ruskú hymnu, zakazovali im hovoriť po ukrajinsky a tvrdili, že ukrajinský národ neexistuje. Pri výsluchoch ich označovali za nacistov a zločincov. Psychický nátlak podľa neho siahal aj na vzťahy medzi zajatcami, ktorých sa snažili obrátiť proti sebe.
Po návrate na Ukrajinu ho 14. januára 2025 zo sanitky previezli priamo do tuberkulózneho dispenzára na vyšetrenia. Mesiac ležal vo vojenskej nemocnici na Pečersku v Kyjeve, ďalších šesť mesiacov sa liečil v nemocnici vo Vinnyci. Neskôr založil fond Konaj za slobodu, ktorý pomáha bývalým vojnovým zajatcom. Za dôležitú považuje dlhodobú psychologickú podporu a princíp „rovný rovného“.
Podľa zástupcu ukrajinského Koordinačného štábu pre zaobchádzanie s vojnovými zajatcami Petra Holoveška sa od začiatku invázie vrátilo na Ukrajinu celkovo 9 100 ľudí v rámci 77 výmen a osobitných návratov, z toho 8 643 vojnových zajatcov a 457 civilistov. V roku 2022 to bolo 1 596 ľudí, v roku 2023 1 002, v roku 2024 1 358 a v roku 2025 2 309. V roku 2026 sa do času rozhovoru vrátilo ďalších 1 207 ľudí.
Ukrajina podľa Holoveška prevzala v rámci repatriácií telá 26 869 padlých vojakov a dôstojníkov, z ktorých 429 zomrelo alebo bolo zabitých počas pobytu v zajatí. Osobitne upozornil na 156 vojenských zajatcov, ktorých život v ruskom zajatí pôvodne potvrdila ruská strana prostredníctvom Medzinárodného výboru Červeného kríža a ktorých telá Ukrajina neskôr prevzala.
Dibrova upozornil, že v zajatí zostávajú aj civilisti, ktorí podľa neho čelia podobným podmienkam ako vojaci. Pre ťažko chorých zajatcov už podľa neho nejde o mesiace či roky, ale o dni. Zdôraznil potrebu dodržiavania Ženevských dohovorov a urýchlenia návratov.


