Vojna nie je len o bojoch, ale aj o tom, čo ešte vydržia civilisti
Česká spisovateľka Adéla Knapová: Vojna nie je len o bojoch, ale aj o tom, čo ešte vydržia civilisti
V Charkove sa poplachy varujúce pred ruskými dronmi a leteckými bombami počas viac ako štyroch rokov ruskej invázie na Ukrajinu stali bežnou kulisou každodenného života. Siréna zaznela aj počas rozhovoru s českou spisovateľkou a novinárkou Adélou Knapovou, pre ktorú sa východoukrajinská metropola stala druhým domovom a do ktorej zasadila dej poviedok svojej knihy Krvavý kompót.
„Umenie sa má vojnu pokúsiť zachytiť spôsobom, aby dielo prečkalo test času. To je dôležité. Nie to, že ste populárni tu a teraz, alebo v nejakej sociálnej či spoločenskej bubline,“ uviedla Knapová.
Vydavatelia zvažujú, kde uskladniť knihy, aby im ich nezničil ruský útok
Kniha Krvavý kompót čoskoro vyjde v ukrajinčine. Preklad je hotový, čaká sa na tlačiareň, keďže ruské útoky na tlačiarne a sklady proces komplikujú. Kyjevský vydavateľ hľadá, kde knihy uskladniť tak, aby sa im nič nestalo, a nechce ich mať v zdieľaných skladoch. Najneskôr v novembri by kniha mala byť na ukrajinských pultoch.
Keď Krvavý kompót vyšiel v Česku, autorka vedela, že sa nebude čítať ľahko. Prekvapili ju však pozitívne reakcie – že ide o ťažké čítanie, ale kniha človeka pohltí.
Beletria dokáže zachytiť vojnu hlbšie než reportáž
Kniha nie je typickou reportážnou knihou. Niektoré kapitoly majú podobu literárnej reportáže, iné pracujú viac so symbolikou. Podľa Knapovej sa do reportáží nedostane celá pravda, pretože sa zameriava na konkrétne mená a lokácie. Príbeh má však mnoho úrovní, ktoré do reportáže nemožno dostať. Fikcia naopak dovoľuje ísť do hĺbky.
„Pre mňa je beletria oveľa pravdivejšia než akákoľvek reportáž alebo dokument, pretože nepodlieha času,“ dodala.
Niektoré vydavateľstvá by knihu vydali až po vojne
Autorka mala od ukrajinských vydavateľstiev viacero ponúk. Keď si knihu prečítali, začali uvažovať a písali, že sa natoľko ostro dotýka aktuálnych a bolestivých tém, že by ju mohli vydať napríklad o štyri či päť rokov, alebo až po vojne. Dnes by podľa nich mali ľudia čítať niečo, čo im dodá nádej. Knapová s tým nesúhlasí. Nakoniec sa našli dvaja ochotní vydavatelia.
Fikcia vychádza zo skutočných skúseností
Hrdinovia poviedok v Krvavom kompóte sú inšpirovaní reálnymi ľuďmi a udalosťami. Každá poviedka vychádza zo skutočnej skúsenosti. Autorka nemusela všetko zažiť, stačí, že stretla niekoho, kto si prešiel podobnými skúsenosťami. Príbeh jednej postavy môže byť inšpirovaný osudmi desiatich ľudí dohromady.
„Novinári aj spisovatelia, ale v podstate umelci všeobecne, sú tak trochu vykrádači príbehov. Všímame si totiž úplne všetko a ukladáme si to kdesi do podvedomia,“ povedala Knapová.
Ukrajinským autorom chýba odstup
Podľa Knapovej sa v prípade Ukrajiny zdá, že každý druhý autor, ktorý sa priblížil k frontu čo i len z diaľky, dnes už píše memoáre. Je tu množstvo básnikov a poetiek s rozorvaným vnútrom, samý pátos. Ide skôr o veľkú kvantitu než kvalitu a o sebastrednosť. Autorka to neodsudzuje, pretože pátos a presvedčenie, že svet zaujíma utrpenie, pomáha prežiť.
„Niekedy si však ako autor musíte zachovať osteň cynizmu, aby ste do vecí dokázali nazrieť s odstupom,“ uviedla.
Ukrajinskí autori sú podľa nej v začarovanom kruhu. Umelci, ktorí žijú za hranicami Ukrajiny, často cítia pocit viny, a preto sú vo svojej tvorbe proukrajinsky politicky korektní. Tí, čo sú na Ukrajine, majú problém s odstupom. Bez toho, aby krajinu a svoju bublinu na nejaký čas opustili, ho nezískajú.
To, čo je pre zahraničných novinárov téma, je pre Ukrajincov ich život
Knapová zdôrazňuje, že to, čo je pre zahraničných spisovateľov či novinárov téma, znamená pre Ukrajincov ich život. Ide o neprenosnú skúsenosť. Autorka žije v meste, ktoré sa ostreľuje a môže ju to stáť život, ale nie je to jej krajina a jej rodina nie je ohrozená.
V Charkove žijú státisíce vnútorných vysídlencov, ľudia, ktorí prišli o všetko. Sú tu aj desiatky tisíc veteránov, ktorí žijú v chudobe a na ktorých štát kašle. Dobrovoľníci nedokážu zachrániť všetkých. Mŕtvi v prifrontových mestách ležia aj niekoľko dní na ulici, pretože rodina sa neodváži po telo ísť zo strachu pred dronmi.
„Ľudia si často neuvedomujú, že vojna nie je len o samotných bojoch, ale aj o tom, čo ešte vydržia civilisti. Z ktorých sa časom skôr či neskôr stávajú vojaci. Na rozdiel od politikov, ktorí majú rodinu ochránenú do dvadsiateho kolena,“ uzavrela Knapová.
