Výpoveď dva roky pred dôchodkom? Som v pasci, o otca sa nemá kto postarať

Výpoveď dva roky pred dôchodkom? Som v pasci, o otca sa nemá kto postarať

Šesťdesiatročná Stanislava by mala ísť o dva roky do dôchodku. Dnes však rieši, že možno bude musieť v práci skončiť skôr, než plánovala. Dôvodom je jej 84-ročný otec, ktorý už nedokáže bývať sám.

Že sa jej otec mení, si všímala niekoľko rokov. Prestal sadiť zeleninu v záhrade, nechcel chovať zvieratá, strácal záujem o dom. Jeho päť detí s ním preto začalo hovoriť o presťahovaní do domova pre seniorov, no prízvukovali mu, že tam pôjde, až keď sa tak sám rozhodne. Situácia však nabrala na obrátkach – dvakrát ho našli odpadnutého na dvore.

„Vtedy sa niečo zlomilo, prudko sa mu zhoršil zdravotný stav a začal si uvedomovať, že nemôže zostať sám. Začali sme mu vybavovať domov dôchodcov,“ opisuje Stanislava. Miesto v domove sa snažia získať od januára, dodnes ho nemajú. Medzičasom sa jej otcovi zhoršila starecká demencia a jeho ošetrujúca lekárka vyhodnotila, že musí byť pod nepretržitým dohľadom.

Bezvýchodisková situácia

„Sme v bezvýchodiskovej situácii. Kontaktovali sme všetky dostupné možnosti a nepochodili sme. Dokonca ani sociálna pracovníčka z nemocnice nenašla žiadne zariadenie,“ hovorí Stanislava. Zamietavé stanovisko dostali aj od súkromného zariadenia.

Stanislava pracuje v Bratislave na ekonomickom oddelení súkromnej firmy a žije sama. Za otcom by sa zrejme musela presťahovať k českým hraniciam, odísť z práce a kompletne zmeniť svoj život. Na miesto v zariadení sociálnych služieb na Slovensku aktuálne čaká takmer 15-tisíc ľudí.

Parlament minulý týždeň schválil zákon, ktorý by mal podľa rezortu práce, sociálnych vecí a rodiny pomôcť vyriešiť túto situáciu. Limit na počet klientov v zariadení sociálnych služieb stúpol zo 40 na sto ľudí. Kritici však hovoria, že pobytové zariadenia sa týmto opatrením menia na neosobné prevádzky.

Štát sa spolieha na rodinu

Komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím Zuzana Stavrovská upozorňuje, že život seniorov nemôžeme budovať na predpoklade, že chýbajúce verejné služby nahradia rodinní príslušníci. „Rozumiem ľuďom, ktorí čakajú na potrebnú pomoc, aj rodinám, ktoré sa o svojich blízkych starajú na hranici vlastných síl. Ich situácia si vyžaduje dostupné riešenia už dnes,“ hovorí Stavrovská.

„Zvýšenie maximálnej kapacity zo 40 na sto prijímateľov sociálnej služby v jednej budove však považujem za krok, ktorý môže na dlhé roky upevniť veľkokapacitný model poskytovania sociálnej služby a oslabiť smerovanie ku komunitným formám sociálnych služieb,“ vysvetľuje.

Podobne to vidí aj Lýdia Brichtová z platformy Sociofórum. Hovorí, že menšie zariadenia majú lepšie výsledky v kvalite starostlivosti aj v spokojnosti ľudí, ktorí v nich žijú. Navrhuje skôr posilnenie opatrovateľskej služby, denné stacionáre a odľahčovacie služby.

Kto uhradí náklady?

Anna Ghannamová, predsedníčka Asociácie poskytovateľov sociálnych služieb a jedna z podporovateliek zákona, pripomína, že kvalita nijako nesúvisí s kapacitou. „Kolegovia z Nemecka majú už vyše 30 rokov zrátané, že ak sa chcete dostať na nulu a netvoriť deficity, mali by ste mať prevádzku minimálne v počte 80 klientov. Ak chcete zabezpečiť finančnú stabilitu a trvalú udržateľnosť aj budovy a zariadení, minimum je sto klientov,“ vysvetľuje.

Je to diskriminácia?

Zmena sa týka zariadení pre seniorov a špecializovaných zariadení pre ľudí s Parkinsonovou chorobou, Alzheimerovou chorobou a demenciou. Podmienkou je aj to, že v domovoch budú musieť byť skupinky s najviac 20 klientmi.

Brichtová upozorňuje, že zmeny priniesli aj vyčlenenie určitých skupín občanov na základe zdravotného postihnutia. „Pri iných diagnózach zostáva limit štyridsať. Nikto nevysvetlil prečo. Ak je taký model naozaj dobrý a ‚komunitný‘, má platiť pre všetkých. Ak nie je, nemá platiť pre nikoho. Takto štát hovorí, že pri niektorých ľuďoch na kvalite ich života záleží menej ako pri iných. To je diskriminácia,“ dodáva.

Komisárka Stavrovská pripomína, že bez stabilného financovania a dostatku kvalifikovaných pracovníkov nebude fungovať žiadny model. „Cieľom sociálnych služieb má byť aj to, aby každý človek dostal potrebnú pomoc včas a mohol zostať v prostredí, ktoré si sám zvolí, s podporou, ktorá rešpektuje jeho potreby a dôstojnosť,“ uvádza.