Nesúhlas s vládnymi politikmi: Naša demoralizovaná elita uráža Ukrajincov

Kritika vládnej zahraničnej politiky: Rozpor medzi Moskvou a európskymi spojencami

Niekedy jeden deň ukáže o zahraničnej politike viac ako stovka prejavov o suverenite na všetky štyri svetové strany. V nedeľu 26. októbra sedel Juraj Blanár v Moskve so Sergejom Lavrovom a obnovoval po päťročnej prestávke slovensko-ruskú medzivládnu komisiu. Hovoril o pragmatických a konštruktívnych vzťahoch, energetike a spolupráci mimo rámca európskych sankcií.

V ten istý deň sa v Paríži zišli ministri obrany Francúzska, Nemecka, Talianska, Poľska a Veľkej Británie. Prvé štyri menované štáty predstavujú 54,7 percent populácie Európskej únie a približne 56,3 percenta celkového HDP EÚ. Rusko označili za najvážnejšiu a dlhodobú hrozbu euroatlantickej bezpečnosti a zaviazali sa Ukrajinu ďalej politicky, vojensky a finančne podporovať.

To nie je spor o diplomatickú taktiku. Je to spor o základnú otázku: čo znamená dnešné Putinovo Rusko pre Európu? Hlavný európsky prúd vychádza z toho, že aj po prímerí zostane Rusko revizionistickou imperialistickou mocnosťou, ktorú treba odstrašovať. Štvrtá Ficova vláda sa správa, akoby najdôležitejšou otázkou už dnes bolo, ako sa čo najviac vrátiť k normálnym vzťahom a k lacným ruským surovinám.

Slovensko je malý štát na východnom okraji EÚ a NATO. Tvorí 1,2 percenta populácie a zhruba 0,73 percenta HDP EÚ. Nemá jadrové zbrane ani armádu schopnú samu garantovať jeho bezpečnosť. Jeho poistkou nie je Putinova dobrá vôľa, ale dôveryhodnosť NATO a fungujúca zahraničná a bezpečnostná politika EÚ. Takmer štyri pätiny slovenského vývozu tovarov smerujú do EÚ. Naše fabriky i služby žijú z jednotného trhu, európskych výrobných reťazcov a investícií. Rusko nám poskytuje predovšetkým ropu a plyn.

Prirodzene, že by aj Slovensko privítalo, keby tieto komodity boli lacnejšie. Ale z výhodnejšej ceny plynu predsa nemožno urobiť novú bezpečnostnú koncepciu štátu. Keď bola tento rok na takmer tri mesiace prerušená Družba, Slovensko zvládlo zásobovanie neruskou ropou cez Adriu.

Ešte naivnejšia je predstava politikov Smeru a spol., že podlízavá ústretovosť voči Moskve nám vytvorí poistku ruskej vďačnosti. Vďačnosti koho? Prezidenta štátu, ktorý záväzok z Budapeštianskeho memoranda z roku 1994 rešpektovať nezávislosť, suverenitu a existujúce hranice Ukrajiny a zdržať sa hrozby silou či použitia sily porušil anexiou Krymu a vzápätí plnohodnotnou inváziou na Ukrajinu. A to s verejne deklarovaným cieľom zničiť nezávislú štátnosť Ukrajincov a ich národnú svojbytnosť a pripojiť ich k jednotnému ruskému národu.

Naozaj naša vláda zabudla, že ešte pred inváziou Moskva v decembri 2021 žiadala bezpečnostné usporiadanie, ktoré by zásadne obmedzilo vojenskú prítomnosť NATO v štátoch prijatých po roku 1997? Teda aj v našej časti Európy, ktorá bola kedysi súčasťou Varšavskej zmluvy a teda aj ruského impéria pod názvom ZSSR? Putinova politika sa predsa nekončí Donbasom. Jej súčasťou je snaha obnoviť ruskú sféru vplyvu a získať osobitné slovo pri rozhodovaní štátov v susedstve Ruska o tom, kam majú geopoliticky patriť a aké majú mať politické usporiadanie.