Blaha a Kaliňák, zahodili ste ľudskosť a morálku. Nestačia vám ani unesené deti?

Blaha a Kaliňák, zahodili ste ľudskosť a morálku. Nestačia vám ani unesené deti?

Kritika hlasovania štyroch europoslancov za Smer

Štyria europoslanci za stranu Smer – Ľuboš Blaha, Erik Kaliňák, Judita Laššáková a Katarína Neveďalová – hlasovali proti rezolúcii, ktorá vyzývala na návrat unesených ukrajinských detí domov. Upozornila na to bezpečnostná analytička a členka predsedníctva strany Demokrati Monika Podhorány Masariková.

Podľa autorky sa politické strany v minulosti sporili o mnohé témy, no ochrana slabších a zraniteľných bola samozrejmosťou. Tento postoj sa podľa nej zmenil s nástupom štvrtej vlády Roberta Fica.

Deportácie a prevýchova ukrajinských detí

Od začiatku ruskej agresie Moskva podľa textu organizuje systematickú deportáciu, prevýchovu a militarizáciu ukrajinských detí. Deti z frontových oblastí či okupovaných území končia v Rusku a Bielorusku v táboroch a zariadeniach, kde sú vystavené ideologickej prevýchove, sexuálnemu násiliu a v mnohých prípadoch aj vojenskému výcviku.

Ruská vláda obvinenia odmieta s odôvodnením, že deti len presúva do bezpečia pred ostreľovaním a poskytuje im starostlivosť a vzdelanie. Autorka pripomína, že ostreľovanie sama pomáha rozpútavať. Rovnako absurdne podľa nej svoje hlasovanie obhajoval aj Ľuboš Blaha, ktorý sa opäť postavil na stranu Kremľa.

Ukrajinské zdroje hovoria o viac ako 20-tisíc unesených deťoch. Nezávislej vyšetrovacej komisii OSN, ktorá nemá prístup na okupované územia, sa podarilo zdokumentovať viac ako 1 200 prípadov.

Kaliňák argumentuje počtom rezolúcií

Erik Kaliňák tvrdí, že ide už o tretiu rezolúciu a žiadna z predchádzajúcich nepriniesla domov ani jedno dieťa, preto nevidí dôvod podporiť ďalšiu. Autorka namieta, že zdokumentovaných návratov je viac ako 2 800, a pýta sa, koľko pokusov je dosť, ak ide o záchranu čo i len jediného dieťaťa, ktoré násilne odviedli od jeho rodiny.

Meškanie Slovenska pri medzinárodnej iniciatíve

Minister zahraničných vecí Juraj Blanár vyhlásil, že deti patria medzi najzraniteľnejšie obete vojny a ich ochrana musí byť spoločnou prioritou. Stalo sa tak, keď sa Slovensko začiatkom novembra 2026 pridalo k medzinárodnej iniciatíve na záchranu ukrajinských detí, ktorá aktuálne združuje 53 krajín a medzinárodných organizácií.

Autorka pripomína, že v roku 2024 medzi najzraniteľnejšie deti podľa ministra nepatrili. Slovensku podľa nej trvalo viac ako dva a pol roka, množstvo občianskych a opozičných výziev aj celoslovenské petície, kým sa k iniciatíve pridalo. Ak sa minister nebol schopný ospravedlniť za toto meškanie, mohol túto medzinárodnú hanbu radšej prejsť mlčaním.

Paralela s komunistickým režimom

Pred výročím Nežnej revolúcie autorka pripomína, že komunistický režim mnohým rodinám zmenil životy navždy. Novorodencov a deti násilne odoberal matkám zatknutým alebo odsúdeným z politických dôvodov. Nasledovali tajné adopcie, zmeny identity a pokusy vymazať ich pôvod.

Podľa autorky Blaha, Kaliňák, Laššáková či Neveďalová dnes svojím hlasovaním pripomínajú tých, ktorí sa na podobné praktiky komunistického režimu mlčky prizerali. Keď sa moc rozhodla vziať deťom ich rodiny a identitu, našli sa aj takí, ktorým to nestálo za protest.

Výzva na opakované pokusy

Slovensko podľa autorky potrebuje vládu, ktorá nebude zamieňať lojalitu k politickému lídrovi za lojalitu k hodnotám a ktorá bude vedieť, na ktorej strane stojí, aj keď to práve nie je politicky pohodlné.

Autorka adresuje Erikovi Kaliňákovi osobnú výzvu: keby išlo o jej dieťa a existovala čo i len najmenšia šanca priviesť ho späť domov, prosila by ho na kolenách, aby to skúšal opakovane, aj stýkrát či tisíci raz. Keď ide o dieťa, podľa nej neexistuje priveľa pokusov.

Preto si podľa nej zapamätáme aj tých, ktorí sa o to odmietli čo i len pokúsiť – Ľuboša Blahu, Erika Kaliňáka, Juditu Laššákovú a Katarínu Neveďalovú, štvoricu slovenských europoslancov, ktorí sa pri hlasovaní o osude unesených detí zachovali dokonca horšie než poslanci Republiky.

Zápas o hodnoty

Ako bezpečnostná analytička autorka tvrdí, že vie, čo znamená ruská politika násilných deportácií. Ako mama si dokáže predstaviť aspoň zlomok bolesti rodičov, ktorým vzali deti. Ako človek nedokáže pochopiť, ako môže niekto v mene politickej lojality zahodiť ľudskosť, morálku a všetky hodnoty, na ktorých by mala stáť spoločnosť.

Možno dnes podľa nej títo politici veria, že ich hlasovanie zapadne medzi stovky iných. Nezapadne. Dejiny si pamätajú nielen tých, ktorí deťom ubližovali, ale aj tých, ktorí sa ich odmietli zastať. Autorka preto zápasí v politike, aby sa už nikdy nemuseli hanbiť, že Slovensko a jeho vláda váha, či podporiť návrat unesených detí domov.