Zbabelí politici sú pre Slovensko väčšou hrozbou ako vojna, tvrdí vojnový reportér Forró
Zbabelí politici sú pre Slovensko väčšou hrozbou ako vojna, tvrdí vojnový reportér Forró
„Politici sa ani neodvážia brániť našu krajinu a jednoducho nás odovzdajú nepriateľom,“ opisuje vojnový reportér Tomáš Forró šokujúce odpovede silových zložiek na otázku, čo je najväčšou slabinou Slovenska. V prvej epizóde podcastu V tieni vojny hovorí o zanedbanej civilnej ochrane, nebezpečnom systémovom nihilizme a o tom, prečo musel úlohu štátu suplovať vlastnou Príručkou prežitia.
Pach prachu a bezprostredná skúsenosť s vojnou
Vojnový reportér Tomáš Forró prešiel front z oboch strán. Ako sám hovorí, to, čo sa deje priamo na fronte, už nepovažuje za tieň vojny – to je vojna v priamom prenose. Pojem frontovej línie sa podľa neho radikálne zmenil. Dnes môže byť človek päťdesiat či šesťdesiat kilometrov od línie kontaktu a dron ho zasiahne na pokojnej civilnej ceste alebo pri čerpaní paliva na benzínke.
Na otázku, aký je jeho najsilnejší zmyslový vnem z vojny, odpovedá: „Prach. Pach prachu. Keď tam prídem, okamžite mám ním pokryté celé auto, veci aj seba. Ide o donbaský stepný prach. Keď je sucho, si ním úplne pokrytý a cítiš jeho silný pach.“
Umyť sa podľa neho dá, no človek sa musí umývať niekoľko dní po návrate domov. Jedna sprcha niekde na báze nestačí. Písanie kníh o fronte a zážitkoch bolo pre Forróa v určitom zmysle formou očisty. Paradoxne naňho najsilnejšie vplýva nie pobyt na Ukrajine, ale samotné písanie, keď z zhromaždeného materiálu vytvára príbeh a znova prežíva osudy ľudí aj to, čo zažil on sám.
Výpadok elektriny a psychológia krízy
Podľa Forróa sa musíme pripravovať na akékoľvek krízy, nielen na vojnový konflikt. Vojna je matkou všetkých kríz, pretože sa v nej spája väčšina samostatných hrozieb. Ak vieme zvládnuť vojnu, zvládneme aj iné druhy kríz. Ako príklad uvádza viacdňový výpadok prúdu. Keď prestane fungovať elektrina, prestanú fungovať mobilné siete, čerpadlá vody, teplo či zásobovanie. Pripomína, že v Berlíne vypadol prúd na niekoľko dní v dvoch štvrtiach a ľudia na to spomínajú ako na totálnu katastrofu. Nemocnice síce majú generátory, ale záložné zdroje vyžadujú neustále dodávky paliva, čo sa pri masívnom výpadku nedá udržiavať do nekonečna.
Forró zdôrazňuje, že svet, aký sme poznali – stabilný, predvídateľný a mierový – sa mení na nestabilný a ohrozujúci. Zmeny prichádzajú z geopolitických aj klimatických dôvodov a už s nimi budeme žiť. Jediné, čo môžeme robiť, je nezatvárať pred tým oči, ale pripravovať sa a adaptovať.
Komunitná odolnosť a lekcie z Ukrajiny
Na otázku, či nie je riešením utiecť, keď vidíme hrozbu, Forró odpovedá: „Ak môžeš utiecť, uteč. Otázka však znie, kam a ako dlho dokážeš utekať.“ Útek je podľa neho primárna reakcia mozgu, no nie vždy správna. V príručke sa venuje aj psychológii krízy – ako zvládať vlastné emócie, záchvaty paniky či úzkosť, ako upokojiť druhých a racionálne konať. Najlepší spôsob, ako zvládnuť krízu, je podľa neho spolupráca.
Spolupráca na úrovni komunity znamená poznať susedov v paneláku či na ulici, vedieť, kto čo má a ako si navzájom pomôcť. Forró to vidí na Ukrajine vo frontových mestách, kde ľudia často nemajú nič, záchranné zložky tam nechodia, ale majú jeden druhého. Aj starší ľudia či invalidi šijú maskovacie siete a zapájajú sa. Práve schopnosť udržať si normálny život aj počas bombardovania je spôsob, ako nad krízou vyhrať.
Ukrajina je pre nás podľa Forróa akýmsi laboratóriom prežitia. Musíme sa od nej učiť – nielen z toho, čo sa im darí, ale aj z ich chýb, za ktoré oni platia krvou. Príručka mala pôvodne vyjsť už na jar, ale Forró si uvedomil, že skúsenosti z Ukrajiny nemôžeme len tak doslovne preložiť. Slovensko má iné krízové riadenie, iný systém civilnej ochrany aj inú štruktúru spoločnosti. Preto druhú polovicu času pracoval so slovenskými odborníkmi a bezpečnostnou komunitou, aby sa poznatky prispôsobili našim podmienkam.
